Dream Theater – A View From The Top Of The World

RECENZIA • Dream Theater – A View From The Top Of The World

Po takmer troch rokoch tu máme novú nálož Dream Theater. Posledný album Distance over Time mal svoje silné momenty, no ako celok mal ďaleko od svojich predchodcov. Potom ako si dvojica John Petrucci a Jordan Rudess odskočila k projektu Liquid Tension Experiment, kde sa spojili s Mikeom Portnoyom a Tonym Levinom, sa vrátili ku svojmu hlavnému projektu a to s množstvom nápadov. Niekto by mohol namietať, že mnoho z nich v podstate neprináša nič extra originálne a je to “len viac Dream Theateru”. Tak v hudbe máme 12 nôt v každej oktáve, takže je jasné, že už tu vlastne “všetko bolo” a všetko nám môže znieť povedome.

Sila Dream Theateru sa skrýva v kombinácii citu, drsnosti, rýchlosti a komplexnosti. Presne toto dokonalo spĺňa novinka A View From The Top Of The World. Od začiatku až do samotného konca albumu budete postupne prechádzať všemožnými podpismi metra (time signatures) a tempami, pričom sa v žiadnom prípade nebudete nudiť. Fanúšika prog-metalu určite poteší pohľad na dĺžku jednotlivých songov – najkratší má 6 minút 25 sekúnd a titulná skladba sa ťahá cez 20 minút. Ťahá možno nie je to správne slovo, pretože ani nebudete vedieť ako vám tých 20 minút ubehne.

Nájdete tu skladby tajomné (The Alien), pozitívne (Transcending Time), drsné (Answering the Call), epické (A View From The Top Of The World) a aj kombináciu viacerých spomenutých faktorov (Awaken the Master). Pochváliť musím skvelý mix, o ktorý sa opäť postaral gitarista John Petrucci. Všetky inštrumenty sú na “správnych miestach”, každý z nich je jasne počuť a bubny konečne znejú viac dynamicky a menej roboticky. Mike Mangini na nich evidentne strávil veľa času a dal si záležať na tom, čo bude na albume hrať. Dynamika je tu naozaj slovo dňa. Všetky jeho bubny a činely dostali naozaj zabrať. Po viacnásobnom vypočutí od vydania albumu môžem bez váhania prezradiť, že je AVFTTOFT môj obľúbený album post-Portnoyovskej éry.

Jediné čo mi tak nejak vadilo, no nevyrušilo ma to natoľko, aby som kvôli tomu znižoval hodnotenie, sú niektoré texty piesní. Napríklad niektoré strofy v Awaken the Master mi prišli dosť domýšľavé/okázalé (skrátka pretentious). To je zrejme najväčší nepriateľ progu – texty, ktoré sa tvária honosne, používajú veľké slová, no dokopy nič nepovedia. Môžeme sa tváriť, že majú hlboký význam, ale zväčša nemajú.

“You made it to the top just to find out
You’re only halfway there
All along, missing the point of the journey”
, je niečo, čo ma pri bližšej analýze prinútilo schuti sa zasmiať. Podstatná je ale hudba a tá je perfektná.

O autorovi

Páčil sa vám článok? Zvážte podporu cez Patreon!