Korn ma v roku 2019 prekvapil s albumom The Nothing, ktorý sa mi páčil značne viac ako som pôvodne očakával. V podstate každá nahrávka Kornu má akýsi svoj spúšťač. Pre frontmana Jonathana Davisa nie je nič neobvyklého, že pomocou hudbou konfrontuje svoje myšlienky, smútok či nenávisť. Vydanie nového Korn albumu tak zväčša znamená, že sa v jeho živote niečo opäť stalo. Zväčša to nie je pozitívne… Pri minulom The Nothing to bolo napríklad úmrtie jeho manželky. Keď som videl nový release, okamžite som sa zhrozil, čo sa zas chudákovi stalo. Tentokrát to má dosť spoločného s aktuálnou situáciou v ktorom sa náš svet nachádza už druhým rokom. Pandémia poskytla Kornu niečo, čo už dávno nemali. Čas.
Dovoliť si tak mohli väčšiu slobodu v nahrávaní ako u nich býva zvykom. Výsledkom je fakt, že Requiem je nahraný analógovo. V dnešnej dobe naozaj nezvyčajný prístup, no rozhodne vítaný. Zvuku albumu to jednoznačne prospelo a všetko znie viac „živo“ ako u iných moderných nahrávkach. Čo sa týka samotných songov, pri prvotnom preskakovaní medzi skladbami som to nevidel príliš ružovo. Myslím teda ich hodnotenie, nie témy. Tie pri Korne ružové pochopiteľne nikdy nebudú.
Prišlo mi, že oproti The Nothing ide o podstatný posun k horšiemu. Nedokázal som na Requiem nájsť zapamätateľné songy. Až po vypočutí celého albumu od začiatku do konca bez prestávok som to uvidel. Requiem nemá vyslovene zlý ani jeden song. Všetko čo tu je je solídne a našiel som aj niekoľko hookov, ktoré sa mi uložili do hlavy a pár dní tam ešte asi zostanú. Vypichol by som napríklad Lost In The Grandeur, ktorý svojim zaujímavým nu-metalovým prístupom zaručene prinúti ku kývaniu hlavou. Počas celého albumu je jasne vidieť snahu o tvorbu tvrdých riffov, ktoré v sebe skrývajú nákazlivý groove. Drvivej väčšine skladieb sa to minimálne čiastočne darí.
Sú tu aj slabšie momenty, ako napríklad viac metalcoreový Disconnect alebo trocha unavený klasicky Kornovský Penance To Sorrow. Celkovo je ale Requiem podareným albumom a aj keď sa nebude radiť medzi najlepšie Korn počiny, stále rozhodne stojí za vypočutie. A možno nie len jedno. The Nothing však zostáva v mojich očiach aj naďalej tým lepším novodobým albumom Kornu.
Obľúbené songy: Forgotten, Let The Dark Do The Rest, Lost In The Grandeur
