Hneď z kraja recenzie sa zahráme na chemikov. Predstavte si, že do skúmavky nalejeme jeden zaujímavý nápad, pekelnú nudu a prekombinovaný fantasmagorický príbeh. Čo vám vyšlo? Je možné, že vám vyšlo niečo iné ako The Medium, ale dnes sa bavíme o The Medium, takže správna odpoveď znie The Medium. Ok? Práve tieto tri prvky tu chcem rozobrať.
Zaujímavý nápad
Ten jeden originálny nápad tkvie v pretínaní dvoch svetov. Naša postava je totiž Medium, čo znamená, že má možnosť sa pohybovať, okrem nášho bežného sveta, aj po temnom svete duší. Toto prelínanie dvoch realít sa pritom deje simultánne a je potrebné venovať pozornosť obom častiam obrazovky. Tá sa totiž občas rozdelí a vy musíte nájsť spôsob ako sa posúnuť vpred. Zjednodušene povedané. Častokrát je tento posun podmienený riešením rôznych hádaniek. Ničoho zložitého sa nemusíte obávať. Hra sa v pohode hrá aj bez pomoci internetu. Zaseknete sa len veľmi zriedka. Vždy sa stačí len trocha lepšie porozhliadnuť po okolí. Hra je vcelku lineárna, takže nie je moc kam zablúdiť.
Niekedy je treba použiť out-of-body pohyb, ktorý vám umožní dostať sa na miesta komunistického rekreačného komplexu, ktoré sú neprístupné v reálnom svete, no naopak prístupné v „tej druhej“ dimenzii. S týmto trikom to však nesmiete preháňať a čo najskôr sa vrátiť do normálneho režimu, ak nechcete začať znova od posledného uloženého bodu. Hra ale ukladá dosť pravidelne a stalo sa mi myslím len raz, že som bol skutočne naštvaný z úmrtia. V hre pochopiteľne. V realite by ma to asi vytočilo trocha viac…
Všetky vyššie spomenuté elementy hre pridávajú na originalite, no časom sa to celé omrzí. A to veľmi rýchlo. Popravde, som sa miestami modlil, aby ma hra opäť nevrhla do onoho rozdvojeného režimu. S odstupom času vám to príde ako vynútený gimmick, ktorý sa vám vývojári snažia každú chvíľu podsunúť, aby vás vytrhli z pocitu nudy. Za mňa neúspešne.
Pekelná nuda a prekombinovaný príbeh
Nudnú hrateľnosť totiž za jeden nápad a prekombinovaný príbeh (k tomu sa ešte dostaneme) neskryješ. Gameplay sa tu skladá z pomalého pobehovania lineárnymi lokáciami, nachádzania všemožných predmetov, papierikov či nahrávok. Toto pobehovanie ja navyše okorenené otravnou kamerou, ktorá je častokrát neuveriteľne dezorientujúca. Všetko je kryptické, tajomné, nič sa dlhú dobu nedozviete a pomerne rýchlo sa môže dostaviť frustrácia. „Tak ja tu pobehujem zo strany na stranu ako kokouš s dopismi len na to, aby som sa stále nič nedozvedel?!“ Áno, ale vyvrcholenie bude stáť za to, no nie? Bohužiaľ, nebude. Všetky tie dejové odbočky, náznaky a tajnosti vedú priamou cestou ku rozuzleniu, ktoré sa nie len že dá od istého momentu predvídať, no ešte k tomu je to zabalené do tak fantasmagorického alobalu, že vám to skrátka nepríde vôbec uspokojivé. Vývojári sa môžu vyhovárať na „dospelý príbeh“ koľko len chcú, na mňa to vôbec nezafungovalo. Možno len nie som dostatočne dospetý (?).
Ak byť dospelým myslíme fakt, že dokáže človek uveriť strašidlám vytvoreným mysľou akejsi rozdvojenej osobnosti (tj. Medium) a nejakému posmrtnému životu duše, tak nie – nie som dospelý. The Medium mi absolútne neprišlo strašidelné. V žiadnej kapacite. Prešprintoval som všetkými „psychologicky hororovými“ časťami ako ruský atlét na práškoch bez jediného náznaku strachu. Ku koncu som šprintoval ešte viac, no nie kvôli nebezpečenstvu dolapenia nepriateľským bubákom, ale z dôvodu, že už som zúfalo chcel vidieť záverečné titulky.
The Medium mi vôbec nesadlo. Ako Béčkový psychologicko-fantastický film na Netflixe by to určite fungovalo lepšie. V hernej forme vám to nemá príliš čo ponúknuť. Snáď len pomalú, umelo naťahovanú hrateľnosť s dôrazom na zaujímavý nápad, z ktorého sa v priebehu hrania stáva tak trocha otravný gimmick. Hra dokáže miestami potešiť aspoň vaše oko, svojim grafickým spracovaním reálii inšpirovanými ilustráciami Zdzisława Beksińskiho. Aj keď Bloober Team označuje The Medium ako svoj doteraz najväčší projekt, v mojich očiach nejde o ich NAJLEPŠÍ projekt. Vyššie by som postavil aj ich ľahko nadpriemerný horor Blair Witch z roku 2019. Tam som sa aspoň zopárkrát legitímne zľakol a pri hraní som sa až tak nenudil. Keď si tak na to spomínam, tak aj tam bol jeden gimmick, ktorého sa hra silou-mocou držala – PTSD vojnového veterána.
Na TEN definitívny projekt Blooberu tak čakám aj naďalej…
