Atomic Heart od ruského štúdia Mundfish sa rovnako ako Hogwarts Legacy, “teší” veľkému záujmu trollov a precitlivelých ľudí, ktorí zväčša ani nehrajú hry. Tentokrát tu nemáme trans-problém, ale problém politiky a konfliktu Ruska proti Ukrajine. Dávajte si teda pozor, čo a od koho o oboch hrách čítate. To je všetko čo k tomu mám povedať. My poďme na hodnotenie samotnej hry. Atomic Heart sa odohráva v alternatívnej realite, kde v 50. rokoch 20. storočia vyvinuli súdruhovia zo ZSSR technológiu, ktorá umožňuje vytváranie robotov a kybernetických stvorení. Hráč preberá rolu sovietskeho agenta, ktorý je vyslaný do záhadnej základne na ostrove, kde musí čeliť práve spomínaným robotom a iným nebezpečenstvám.
Už od samotného oznámenia hry v roku 2018 ju mnohí prirovnávali k Bioshocku. Časom sa k prirovnaniam pridal aj Wolfenstein, no a ja by som rád k tomuto výčtu inšpirácii pridal aj System Shock, Prey (2017) a čiastočne aj Half-Life. Skutočne hviezdna zostava hier. Dokáže sa im Atomic Heart vyrovnať? V určitých smeroch áno ale rozhodne nemôžete očakávať, že táto hra bude mať porovnateľný dopad na herný priemysel ako mal napríklad taký Half-Life. Je to kvalitná hra, ktorá si berie veľa dobrého z už existujúcich titulov, ale sama o sebe v podstate nič nové neprináša. Zmrazovanie nepriateľov a ich následné roztrieštenie brokovnicou pripomína Bioshock, hackovanie/otváranie zámkov je tu rôznorodé a čiastočne čerpá napríklad aj z moderných Falloutov od Bethesdy. Trochu ale predbieham.
Áno, v hre sa nachádzajú špeciálne schopnosti podobné plasmidom z Bioshocku, ktoré môžete postupne vylepšovať na ugradových staniciach (simultánne môžete mať vo výbave dve schopnosti). Tie sú obhospodárované nadržanou robotickou ženou, ktorá dokáže s hlavnou postavou komunikovať len v sexuálnom tóne. Niektoré jej hlášky zaručene zaskočia a pobavia. To isté sa dá povedať aj o hlodoch hlavnej postavy, ktorá je modelovaná tak trocha podľa Lo Wanga zo Shadow Warrior, prípadne Duke Nukema. Drzosť mu rozhodne nechýba. Častokrát si však budete vravieť nech už konečne drží hubu na chvíľu. Jeho nekonečné hádky a vtipné debaty s Charlesom (rukavica, vďaka ktorej máte spomínané schopnosti) dokážu skutočne liezť na nervy. Občas sa s chuťou zasmejete, no inokedy je vám trocha trápne. Je dosť možné, že sa veľa vtípkov stratilo v preklade z ruštiny. Celkovo by sa dalo povedať, že writing nie je na najlepšej úrovni. Niektoré dialógy sú vyslovene smiešne. Nezmyselné, jednoduché, nelogické. Nepomáha tomu ani fakt, že sa v hre deje tak nejak všetko naraz a častokrát sa stáva, že sa začne prehrávať nový dialóg a ten nedokončený je neprirodzene useknutý a už sa k nemu hra nevráti.
Hlavne v prvej hodine hrania sa toho udeje neskutočne veľa a hráč je neustále ostreľovaný rôznymi udalosťami, faktami a postavami. Dlho vlastne ani neviete čo sa to sakra okolo vás deje. Problém je, že postupom hry sa tento pocit príliš nemení. Viete zhruba o čo ide ale miestami je to celé prekombinované a je vidno málo skúseností s písaním takýchto príbehov – nie je to skutočne žiadny Ken Levine s Bioshockom alebo Glukhovského Metro. Je to však zábava hrať. Gunplay je vcelku uspokojivý a jediné čo hre môžem vytknúť sú zbrane na blízko. Tie mi príliš nesadli. Možno aj pre nízke nastavenie FOV, ktoré sa nedá zmeniť v herných nastaveniach. Je potrebné stiahnuť mód.
Kombinácia strelných zbraní s už spomenutými špeciálnymi schopnosťami mi pripomenula okrem neustále omielaného Bioshocku aj druhý Prey. Najúčinnejšia kombinácia zmrazovania, telekinetického útoku a brokovnice sa len ťažko prekonáva a pristihnete sa, že počas hrania príliš neexperimentujete. Je to škoda, ale je to veľmi účinný spôsob boja, tak prečo ho meniť? Značnou súčasťou hrania je preskúmavanie okolia a získavanie materiálov pre crafting zbraní, nábojov a upgrady. Som nesmierne vďačný za automatické prehadzovanie predmetov do úložného priestoru v saferoomoch, vďaka čomu nikdy nie ste preťažení. Rovnako užitočné je “vysávanie” okolia, čím sa urýchľuje nudné otváranie všetkých skriniek a šuflíkov. V priebehu hry sa dostanete aj do otvoreného sveta, ktorý však jemne pôsobí ako zbytočnosť. To hlavné sa odohráva v uzavretejších priestoroch a tie sú našťastie veľmi dobre nadizajnované a ich atmosféra je až mrazivo uveriteľná. Cítite sa ako by ste reálne boli v komunistickej utópii.
Už som spomenul absenciu FOV slidera. Márne tu budete hľadať aj raytracing, no vývojári vraj plánujú pridať v spolupráci s Nvidiou raytraced direct illumination v aktualizácii. Inak je v nastaveniach všetko podstatné. Hra je až prekvapivo dobre optimalizovaná a na RTX 3070 bežalo všetko vymaxované v 1600p vysoko nad 60 fps. Drvivú väčšinu času sa ukazateľ pohyboval nad 80 fps. Shadery sa predkompilovávajú v menu hry pri prvotnom spustení, čo je vítané plus. Nevšimol som si počas hrania žiadne divoké spomalenia hry kvôli shader kompilácii. Občas som si ale všimol, že vzdialené animácie bežia v podstatne nižšom framerate. Na niektorých miestach to dokáže byť rušivé. Tipol by som, že toto bude rýchlo opravené.
Celkovo je Atomic Heart príjemný first-person shooter zážitok, ktorý mi neskazilo ani neustále kvákanie protagonistu a nie zrovna dokonalo napísané dialógy. To čo tu nájdete je svojim spôsobom taká bakalárska práca – kompilácia už existujúcich faktorov, ktoré ale ako celok fungujú fajn a jej hranie je zábava. Hra je navyše súčasťou Xbox Game Pass na Xboxoch aj PC, takže zahrať si ju môžete aj za pár eur. Určite do toho choďte.
