Bubeník Mike Portnoy je späť v Dream Theater a s ním aj temný štýl a veľmi heavy prednes celej kapely. Každý song v Parasomnii (snáď okrem Bend the Clock) má drsný, agresívny štýl so zdrvujúcimi riffmi a bubnovaním, ktoré šikovne strieda klasický metalový 4/4 beat a progresívne šialenstvo, čím neustále mení pocit zo skladby a neponúka žiadne miesto pre monotónnosť. Parasomnia je jeden z najviac heavy albumov od Dream Theater. Dokonca by som ho dal do top dvojky spoločne s mojim miláčikom Train of Thought.
Deštrukcia tónov a temné témy nočných môr a nespavosti Dream Theateru skrátka sedia a Portnoy vie presne ako na to. Spoločne s gitaristom Petruccim opäť vytvorili úzko zviazanú dvojku, ktorá sa navzájom dokonalo dopĺňa a komplimentujú jeden druhého hranie. Nesmieme zabúdať ani na basu od Myunga a klávesy Rudessa, ktorý sú pre kapelu taktiež nenahraditeľní. Rudess má zopár skutočne epických klávesových sól na tomto albume a basa je bez jedinej chybičky od začiatku až do konca.
V podstate celý album sa točí okolo spomínaných tém nočných môr a je pojatý značne koncepčne. Songy sa v pohode dajú počúvať aj jednotlivo, no až vypočutie celého albumu na jeden záťah vám dá ten pohľad, o ktorý sa skupina pokúša. Niektoré prechody medzi skladbami tu sú, ale nejde ani tak o nejaké pospájanie jednotlivých songov sonicky, ako o spojenie spirituálne a pocitové. Pocity zúfalosti strieda hnev, odhodlanie, nádej aj poddanie sa osudu. Vynikajúca práca od vrchu až po spodok a nevyhodil by som ani jednu skladbu. Všetky ma bavia, každá má čo ponúknúť a aj intro, predely a outro sú excelentné. Precítené a nikam sa neponáhľajú. To je presne to, čo od progu očakávam a toto je ten typ albumu, ktorý treba hodiť na gramofón a len počúvať.
Ani Parasomnia nie je, ako aj ostatné albumy Dream Theateru, nič pre znetvorenú generáciu poznamenanú TikTokom a popcornovým rýchlokvaškovým obsahom na internete. Tu vám skutočne nestačí 7 sekundové sústredenie. Pre mňa osobne sú najlepšími momentmi tohto albumu songy Dead Asleep a The Shadow Man Incident, ktoré majú 11 a 19 minút. Ľutujem ľudí, ktorí si tieto diela nikdy nevypočujú, kvôli svojej lenivosti počúvať čokoľvek dlhšie ako meme s ozvučením AI mačky, ktorá melodicky mňauká…
Dream Theater opäť ponúka dokonalý album, ktorý má odomňa znova absolutórium, rovnako ako predchádzajúci A View From The Top Of The World s Manginim na bubnoch. Oba albumy sú 10/10, no každý v inom smere. Majú radikálne rozdielne koncepty a z oboch odchádzate s inými pocitmi, no oba tie pocity dokážu dokonalo navodiť a to samé o sebe je absolútny úspech a v konečnom výsledku to, o čo každá kapela usiluje.
