Nastal konečne čas vypočuť si a zhodnotiť nový album od legendy heavy metalu, Ozzyho Osbourna. Je mi cťou recenzovať realisticky zrejme poslednú dosku od Princa Temnoty. Ozzy tento album nemusel robiť. Nie kvôli peniazom, nie kvôli sláve. Obe už má. Toto je projekt zo srdca. Rekapitulácia všetkého dobrého a zlého v živote asi najznámejšej rockovej hviezdy.
Z pohľadu hudobnej kreativity, Ordinary Man kombinuje prvky známeho štýlu z čias Black Sabbath a prvky novoty a aktuálnych trendov. Na dvoch skladbách s Ozzym totiž spolupracoval aj populárny rapper Post Malone, ktorý bol od malička jeho veľký fanúšik. A to ani zďaleka nie je jediný Ozzyho hosť. Na albume sa objavujú gitaristi Andrew Watt, Slash a Tom Morello, Elton John, Charlie Puth, Duff McKagan na base a Chad Smith (Red Hot Chilli Peppers) na bubnoch.
Od rýchleho vpádu do albumu v podaní skladby “Straight to Hell” sa tempo húpe hore-dole a zaujímavo to evokuje kolísavú životnú cestu Ozzyho. Vypichol by som napríklad tretí song “Goodbye“, ktorý začína jasným pomrknutím na megahit “Iron Man” od Black Sabbath a následným smiechom aj trocha “Crazy Train“. Aj keď si vezmeme len tento samotný song, tiež dostaneme ilúziu takzvaných “ups and downs”. Prvá polovica skladby je skôr heavy a tempom pomalá, v strede sa náhle zlomí a tempo pripomína thrash metal, pred koncom sa ešte stihne vrátiť do pôvodného rytmu a vo finále sa spustí tvrdý chaos.
Dávno preč sú časy, kedy sa mladý Ozzy snažil za každú cenu šokovať verejnosť, kedy spieval o satanovi, pekle (i keď sa prvá skladba volá “Straight to Hell“, je to skôr prenesený význam) a užívaní drog. Drogy nepriamo spomína aj v tomto albume, ale skôr ako varovný bod pre ostatných. Ordinary Man má skôr za cieľ povedať príbeh samotného Ozzyho. Ako vidí svoju minulosť a ako sa zmenil.
Ani mne, ako veľkému odporcovi rapu, Post Malone nevadil. V songu “It’s a Raid” ma dokonca milo prekvapil a perfektne zapadol. Horšie to bolo s poslednou skladbou albumu “Take What You Want“, kde Ozzyho prevalcovali Post Malone a ďalší rapper Travis Scott. Forma sa priblížila presne k tomu, čo na aktuálnom rape nenávidím. Predvídateľné “buuuum, buuuum, ck” beaty a vyfiltrované vokály dvoch zjavne prefajčených týpkov. Ak by album skončil o jednu skladbu skôr, bol by som radšej.
To ale nie je až tak podstatné. Podstatné je, že je drvivá väčšina ponúknutého materiálu skvelá a že sa Ozzy Osbourne (asi) rozlúči vo veľkom štýle. Sám už dobre vie, že je len otázkou času, kedy to príde… No a ak to príde, tak môžeme len ďakovať, za to všetko, čo do hudobného priemyslu priniesol.
