Dracula z roku 1992, režírovaný Francisom Fordom Coppolom, predstavuje modernú adaptáciu hororovej poviedky od Brama Stokera. V mnohom je to najlepší film na tieto motívy, no veľa ľudí mu často vyčíta, že sa možno až príliš sústredí na milostný príbeh Miny a Draculom. Už som parkrát počul aj označenie „ten sexuálny Dracula“, keďže sex je v tejto verzii prítomný v podstatne väčšej miere ako býva obyčajne pri Draculovi zvykom. Za mňa to do časového zasadenia pôvodnej predlohy pasuje – čo iné sa vtedy dalo robiť vo voľnom čase okrem sexu? … No asi by sa pár vecí našlo, ale rozumieme sa.
Hlavnú úlohu Draculu hrá herec Gary Oldman. Jeho interpretácia tejto postavy je zreteľne odlišná od predchádzajúcich filmových verzií. Jeho postava prechádza rôznymi transformáciami počas filmu, od starého zničeného pána, posledného svojho rodu, až po mladého aristokrata prechádzajúceho sa ulicami Londýna. Aj napriek svojej nezvyčajnosti charakteristiky postavy aj jej vizuálneho stvárnenia, sa Oldmanov Dracula dočkal uznania a získal za svoju rolu mnohé ocenenia.
Film taktiež obsadil ďalších vtedy žiadaných hercov, vrátane Winony Ryder (Mina Harker), Anthony Hopkins (profesor Van Helsing) či značne drevený Keanu Reeves (Jonathan Harker), ktorého drevenosť však zrovna v tomto filme zafungovala na výbornú a nikoho iného si tam predstaviť už neviem. Poviem tak, že Keanu mi prišiel vždy ako lepší človek než herec.
Coppolov Dracula je plný nádherných, dychberúcich scén (výprava je skutočne úžasná), ktoré vizuálne zachytávajú temnú atmosféru a romantiku gotického viktoriánskeho obdobia a všetkému dopomáha bezchybný soundtrack od Wojciecha Kilara. Ten je natoľko dobrý, že som neodolal kúpe platne. Príbeh sa drží pomerne verne originálu Bram Stokera až na už spomenuté rozšírené milostné scény. James Rolfe zo Cinemassacre kedysi spravil výborné video, ktoré mapuje rôzne filmové adaptácie Draculu a hodnotí ich vernosť k predlohe.
Nech sa na to pozriem akokoľvek, Coppolova verzia Draculu je pre mňa stále tou najlepšou. Najlepšie sa mi pozerá. Klasika s Belom Lugosim z roku 1931 je síce veľmi dôležitý počin hororovej filmografie, ale na dnešnú dobu sa to akosi vlečie a je to do značnej miery nuda. Ja viem, rúham sa, ale tak to skrátka je. Niektoré scény sú legendárne ale okrem nich to vie byť vcelku slušné utrpenie presedieť. To sa o verzii z roku 1992 povedať nedá a nemyslím si, že má nejaké hluché miesta. Rozhodne povinnosť pre fanúšikov knihy aj všetkých milovníkov hororu. Ak ste ho už videli, pozrite znova. Je predsalen ten Halloween.
