Séria Castlevania oslávila 26. septembra 2021 svoje 35. narodeniny. V roku 1986 vyšla vôbec prvýkrát v Japonsku pre konzolu Famicom Disk System. Do USA na NES sa dostala o rok neskôr a do Európy až v roku 1988, pod skutočne „originálnym“ názvom Vampire Killer. Kedy, ak nie teraz, je ten správny moment pre mňa niečo málo o jednej z mojich najobľúbenejších hier napísať? Prvá Castlevania (1986) má šialené čaro. Neviem, či to mám tak len ja, ale vždy keď ju zapnem, dostávam automaticky zimomriavky. Atmosféra by sa dala pri úvodnej animácii krájať. Odhodlaný Simon Belmont sa v nej blíži k bráne hradu grófa Draculu v sprievode úžasnej hudobnej znelky. Všetko samozrejme v legendárnom 8-bitovom vzhľade.
Otec série Hitoshi Akamatsu (dnes pracujúci na duchovnom pokračovateľovi Castlevanie – Bloodstained) si dal za cieľ vytvoriť hru, ktorá by dala spomenúť na staré filmové klasiky hororového žánru. To sa mu rozhodne podarilo. Najmä vďaka samotnému zasadeniu hry. Útroby zámku a jeho okolie, majú skrátka dokonalý nádych Transylvánie. Je tu doslova cítiť chlad starých stien, zaprášené miestnosti a prítomnosť zla. V rámci 18 prítomných úrovní sa stretávame s kostlivcami, netopiermi, rytiermi, zombíkmi, lietajúcimi hlavami Medúsy (tie predstavujú najnepríjemnejšiu prekážku v celej hre), ale aj s bossmi ako Frankenstein, smrtka (Grim Reaper) a samozrejme finálny Dracula.
Plošinovková hrateľnosť je aj v dnešnej dobe „in“, takže ani prvá Castlevania nezostarla natoľko, aby sa stala nehrateľnou. Iste si ale mnohí moderní hráči posťažujú na brutálnu obtiažnosť a veľmi prísne ovládanie. Určite neočakávajte slobodu skákania ako v Super Mariovi. Castlevania si vyžaduje správne načasovanie a presnosť skokov. Ak sa ale cez to dokážete preniesť, tak si zvyknete a časom budete väčšinu úrovní prechádzať so zavretými očami. Osobne si už ani nepamätám, kedy naposledy som čo by len raz inkasoval nejaký úder pred a pri prvom mini-bossovi – veľkom netopierovi (sorry, nemá žiadne originálne meno).
Nebyť vysokej obtiažnosti, bolo by možné celú hru prejsť v pokojnom tempe za menej ako hodinku. Práve táto náročnosť ale spôsobuje, že mnohí ju možno nikdy nedohrajú. Minimálne nie bez save-statov, cheatov alebo možnosti vrátiť čas. Podobné možnosti sú k dispozícii napríklad vo veľmi podarenej kolekcii Castlevania Anniversary Collection. Ak si chcete prvé diely tejto série zahrať na moderných strojoch, môžem len odporučiť.
Už som spomenul úvodnú znelku. Je načase vyznať moju lásku celému soundtracku. Jedným slovom dokonalosť. Od začiatku až po samotný koniec hry sa na vás rúti jedna parádna skladba za druhou a vy si ich ešte dlho po dohraní budete v duchu „hmkať“. Dvojica Kinuyo Yamashita + Satoe Terashima sa vážne prekonala. Aj pri písaní týchto riadkov mi do uší hrá soundtrack z Castlevanie. Presnejšie album Akumajō Dracula Original Soundtrack, v ktorom nájdete viacero verzii songov (PS1 arrange od Sota Fujimori, Sharp X68000 a verzie Roland:CM-64, Roland:SC-55). Zaujímavosťou je, že obe interprétky pracovali zvlášť a nijakým spôsobom nekolaborovali. Skrátka každá tvorila svoje skladby a nakoniec ich Konami usporiadalo do hry.
Na samotný koniec musím spomenúť legendárne úsmevné koncové titulky hry. Nechám vám nižšie video, ktoré snáď nepotrebuje žiadny komentár… No a ak potrebujete vysvetlenie, tak v skratke: mená v titulkoch sú akési nepodarené slovné hračky na mená slávnych hercov z hororových filmov, režisérov alebo spisovateľov. Trans Fisher = Terence Fisher (režisér preslávený svojou spoluprácou s Hammer Films), Vram Stoker = Bram Stoker (autor Draculu) a tak podobne. Aj takýmito drobnosťami sa tvoria nezabudnuteľné diela a Castlevania takým rozhodne je.
