Takmer 7 rokov uplynulo od posledného albumu od Metallicy, ktorým bol dvojalbum Hardwired… to Self-Destruct. Ten priniesol zopár vážne podarených skladieb, no aj niekoľko, na ktoré by som radšej zabudol. Napríklad taký ManUNkind, ktorého videoklip je scéna z filmu Lords of Chaos o blackmetalovej legendárnej skupine Mayhem (áno frontman Dead si reže žily do rytmu ukňučanej metalovej verzie southern-rocku), je jedna katastrofa. Celkovo z toho dvojalbumu bolo cítiť, že by bolo lepšie poskladať z neho klasický cca 45-minútový album a vyhodiť „filler“. 72 Seasons je opäť nehorázne dlhý – znova cez 77 minút. Obsahuje dokonca historicky vôbec najdlhší Metallica song Inamorata (11:10).
Už podľa predom vydaných singlov bolo snáď každému jasné, že nás čaká tak trocha Hardwired 2 a realita od toho nemá ďaleko. ALE je to značne upgradnutý Hardwired. Nie je tu ani jedna vyslovene silená skladba a ani ten 11-minútový mamut sa našťastie nevlečie ako sopel v chladné decembrové ráno. Je však trocha vidieť, že chalani do toho išli s tým, že chcú prekonať nejaký rekord. Rozhodne nečakajte majstrovské dielo na štýl To Live Is To Die. Metallica má navyše evidentne problém s výberom správnych singlov. Je tu toľko lepšieho single materiálu! Najmä záver albumu je našlapaný. Too Far Gone? a Room of Mirrors sú top skladby celého albumu. Druhá menovaná je podľa môjho názoru najlepší song Metallica song posledného desaťročia. Škoda že nie je dlhšia. A škoda že niektoré iné nie sú kratšie. Pozerám na vás You Must Burn! a If Darkness Had a Son.
Je tu kopec podarených riffov. Ešte aby nie, keď ich tvorí primárne riffmajster James Hetfield. Niektoré z nich vám určite pripomenú staršie riffy, napríklad zo spomínaného Hardwired. Titulný song sa dá ľahko pripodobniť miestami ku Spit Out the Bone a na iných miestach ku Moth Into Flame (oba z Hardwired). Vyzdvihol by som Chasing Light s jeho drsným midtempo riffom. Metallica je dlhodobo známa svojim využitím stop-and-go systému, kde nachvíľu zastavia (častokrát za pomoci Larsa, ktorý na bubnoch tzv. uškrtí zopár úderov do činelov) a spustia sa do trocha iného tempa/kompozície. Na 72 Season opäť takéto momenty nájdeme a väčšina z nich funguje. Nie sú silené. Ak by to bolo na mne, už by som nikdy nemusel znova počuť Crown of Barbed Wire a s mojim životom by to nič nespravilo. Tu a aj na niektorých ďalších skladbách je cítiť inšpirácia z albumov Load a Re-Load, ktoré ja zrovna nemusím.
Veľmi si užívam predely v Shadows Follow, kde James kričí „on I run – still my shadows follow“. Lars presne vie čo hrať aby bubny dopĺňali hlavnú myšlienku kompozície. Tu si vybral práve už spomenuté uškrtenie činelov a je to veľmi chytľavé. Miestami mi však zúfalo chýbalo väčšie experimentovanie na bubnoch. Opäť tu je nesmierne vysoká frekvencia využívania snare fillov (málokedy sa Lars pustí na tomy) a klasického 4/4 beatu. Double-bass však ešte stále zvláda a na niektorých skladbách do nich šlape výdatne. Napríklad na Lux Æterna, čo je najkratšia, no zároveň aj jedna z najzábavnejších skladieb na albume.
Čo sa týka mixu, opäť sa v štúdiu stretli staré známe tváre a tak celkový zvuk, mix a mastering znie takmer identicky ako pri Hardwired. Je to veľmi hutný, plný zvuk, v ktorom však na môj vkus dominujú až príliš vysoko vytiahnuté činely a hi-haty. Sú o niečo nižšie v mixe ako pri Hardwired, no dal by som ich osobne ešte jemnučko nižšie a vytiahol tým viac energie z gitár.
Celkovo má 72 Seasons veľmi silné momenty, no nájdu sa tu aj tie slabšie. Ani zďaleka to nie je vintage Metallica a sóla Kirka Hammetta radšej ani nebudem riešiť. V skratke je na celom albume snáď jedno dobré sólo. Album ako celok však môžem s čistým svedomím odporučiť. Rozhodne to bude jeden z najlepších metalových releasov tohto roka. Čo je na jednu stranu možno aj trošku smutné.
P.S.: Metallica si pre fanúšikov pripravila zaujímavosť v podobe generátora vlastného loga. Otestoval som.
