Čo by to bolo za veľký thrash metal release bez mojej recenzie? Megadeth sú späť s novým albumom a ja musím opäť zopakovať, čo pri thrash metalových albumoch tak často tvrdím – nič svetoborného, nič extra nového, ale stále to funguje. The Sick, The Dying… And The Dead je plný tvrdých riffov a miestami závratne rýchly. Ako by sa Dave Mustaine snažil preukázať, že na to stále má. A má pravdu. Aj v pokročilejšom veku to tam stále je a nebyť jeho hlasu, išiel by som s hodnotením kľudne aj vyššie.
Áno, znova tu je odveký problém, ktorý má s Megadeth množstvo ľudí. Mustaine má skrátka špecifický hlas a tentokrát miestami prekážal aj mne a to ide od človeka, ktorému vôbec nevadí hlas aktuálneho frontmana Exodusu. Nie je to len tón hlasu, ale častokrát mi do jednotlivých fáz skladieb vôbec nepasoval jeho prednes. Občas mi prišlo, ako by bol text do niektorých pasáží nasilu vpasovaný. Na druhú stranu som to dokázal do veľkej miery odpustiť vďaka skvelému muzikantstvu, ktoré na albume môžeme počuť. Každý člen kapely ide na maximum, niektoré songy sa skutočne podarili a budem ich mať v rotácii ešte dlhú dobu. O dvoch skladbách je toto tvrdenie vlastne pravdivé už teraz. We’ll Be Back a Night Stalkers boli vydané popredu a počúval som ich často.
Všimol som si sťažnosti na tzv. „filler“, teda skladby, ktoré sú slabšie a sú na zoznam pridané len aby vyplnili viac miesta. Neprišlo mi to tak. Iste, nejaký materiál je slabší a iný zas silnejší, ale to tak býva. Nič tu nie je vyslovene otrasné a aj keby sa dalo niečo osekať, viem si predstaviť, že ak by som bol členom Megadeth, nechcel by som tak učiniť. Za takú horšiu skladbu by som označil Mission To Mars. Aby som sa ale ešte na chvíľku vrátil ku hlasu Davea, veľmi mi sedelo ako odspieval Soldier On. Začiatok je opäť trocha „mimo“, ale refrén je úžasný a veľmi chytľavý. Ľahko vám zostane v podvedomí.
Na konci albumu nájdete dva bonusové covery skladieb Police Truck od punkových legiend Dead Kennedys a This Planet’s On Fire (Burn In Hell) od Sammyho Hagara. Hlavne prvý spomenutý cover ma veľmi milo potešil, pretože mám Dead Kennedys rád a verzia od Megadeth tomuto songu dodáva ešte lepšiu šťavu. Gitary, bubny aj basa sú parádne vyladené po celú dobu trvania albumu a celkovo nemám s mixom žiadny problém. Má to gule, no nie je to zbytočne ukričané či skompresované.
The Sick, The Dying… And The Dead je kvalitné počúvanie, ktoré však zahreje u srdiečka zrejme len oddaných thrash-metalistov a aj to asi len tých, ktorým neničí hlas Davea Mustainea bubienky. Znova sa opakujem – nič nového, no „furt to šlape“.
P.S.: Boha vášho, ako sa skloňuje Dave Mustaine?!?!
