Heavy metalová skupina Slipknot funguje od roku 1995 a svoj úplne prvý štúdiový album vydali v 1999. Za tie roky sa jej zloženie výrazne zmenilo a zaznamenali sme navyše aj jedno úmrtie člena skupiny – basistu Paula Graya v roku 2010.
Roky a zmeny sa na kapele istotne prejavili, no rozhodne nie v negatívnom zmysle. Nová krv môže častokrát nakopnúť kapelu k novým nápadom a čerstvému obmenenému štýlu. Práve to sa nám snaží Slipknot dokázať na We Are Not Your Kind. Občas to funguje, občas menej. Ako sa postaviť k tejto jemnej zmene smeru?
Za mňa jedine pozitívne. Ku starému známemu zvuku Slipknotu sa pripája akýsi elektronický podtón, známy najmä zo žánru industrial metalu. Tieto prvky v sebe mal síce Slipknot zakorenené už dávno, no až na tomto albume vyplavujú na povrch vo väčšej miere.
Ku bubnom (Jay Weinberg je rozhodne dôstojný nástupca Joeyho Jordisona), gitarám, base a perkusiám (tie v niektorých momentoch vyslovene kopú) sa v mnohých songoch pridávajú klávesy a na mnohých miestach svojimi syntetickými zvukmi oživujú hudobný priestor, ktorý by inak zostal nevyplnený. Častokrát dopĺňajú atmosféru a pomáhajú v nastolení určitého pocitu, ktorý sa v nás skupina snaži vyvolať.
Popri tom tu ale stále je výdatná porcia toho starého, zabehnutého Slipknotu, čo som si so svojim menším vnútorným prekvapením, dokázal naplno vychutnať. Normálne totiž nie som nijak extrémny fanúšik ´Knotu a užiť som si v minulosti dokázal len zlomok ich diskografie.
Corey Taylor v role lead speváka podáva opäť vyrovnané výkony a na albume používa asi všetky jeho doteraz predvedené štýly spevu. Od jemných tónov, zúfalých výkrikov, niektorých doslova „odrozprávaných“ strof (ktoré môžu pripomínať rap, no vždy mi v daný moment do skladby sedeli) až po drsné „fuck you“ časti.
Riffy sa držia fungujúcej Slipknot formuly a… Fungujú. Niektoré sú vyslovene skvelé i keď pre niekoho možno postrádajú originalitu (Unsainted, Red Flag, Orphan) a iné ma vyslovene nebavili (Critical Darling, Not Long for This Word). Vyzdvihol by som nečakaný bass riff skladby Spiders, ktorý na mňa v kombinácii s klávesami a bubnami slušne zafungoval.
Nemôžem sa ale zbaviť pocitu, ako by album ku koncu strácal náboj a tak nejak všetko len dohrával. Po skvelom Orphan prichádza brutálne pomalý a atmosferický My Pain, ktorý mi až tak nevadil, ak by sa z neho išlo späť do niečoho svižného. Bohužiaľ po ňom následuje ťahajúci sa Not Long for This World... Ak by na miesto Not Long zaradili nevyužitý singel z konca minulého roka All Out Life a naviazali ho plynulým prechodom z konca My Pain, bol by album ešte o niečo solídnejší. Solway Firth naväzuje na úplne prvú skladbu, Insert Coin a reprezentuje slušné zakončenie albumu.
We Are Not Your Kind obsahuje 3 songy, ktoré slúžia len ako predvoj pre nasledujúcu skladbu (spomínané intro Insert Coin, Death Because of Death a What’s Next). Tieto štruktúrové mostíky sa mi páčia a myslím, že by mali byť využívané viacerými metalovými skupinami.
Nový materiál od Slipknotu teda kombinuje niečo zavedeného s niečim novým a vo výsledku pôsobí pozitívne. Mohlo to byť samozrejme lepšie a asi nikto mi nevysvetlí, prečo do albumu nebol zakomponovaný All Out Life. Perfektne by tam sedel. Dokonca v ňom znie „We are not your kind“… A znie v ňom aj „New does not mean best“. A presne tak napokon dopadol tento album. Pre nikoho to asi nebude najlepší Slipknot album, ale o kvalite sa hádať nemusíme – tá tam rozhodne je.
Poznámka: All Out Life sa vyskytuje exkluzívne v Japonskej edícii albumu ako bonusový 15. track.
Odkazy: Oficiálna stránka | Počúvať na Spotify | Počúvať na Apple Music | Počúvať na Deezer | Kúpiť na Google Play
