Ako ste už zrejme aj podľa náhľadovej fotky uhádli, frenetickú akciu The Club z roku 2008 mám skutočne rád. Dosť rád na to, aby som hru fyzicky vlastnil na PC, Xbox 360, PS3 a k tomu navrch pridal aj digitálnu PC verziu na Steame. Keby sa hra niekedy objavila na GOG, tak okamžite kupujem aj tam DRM-free verziu. To ale vôbec neočakávam, pretože Sega už podľa mňa aj zabudla, že niečo ako The Club vlastní. Mnohí hráči už si asi nespomenú ani na vývojárske štúdio Bizarre Creations, ktoré za touto hrou stojí. To bolo totiž uzavreté v roku 2011 a jednou z ich posledných hier bola závodná arkádovka Blur (2010), ktorú si určite tiež niekedy pripomenieme.
Čo vlastne The Club je? Je to surová strieľačka, v ktorej je cieľom likvidácia protivníkov v čo najrýchlejšom čase, za čo hráč získava body a snaží sa poraziť ostatných účastníkov turnaja. Akého turnaja, pýtate sa? Predstavte si, že sa bohatí korporáti nudia a založia klub, v ktorom ľudia bojujú o prežitie prechádzaním rôznych bojových oblastí. Je to vo svojej podstate taký krvavý šport podsvetia. Hráč si vyberá z ôsmich postáv, s ktorými sa cez tento turnaj musí prebojovať až na koniec a to v čo najlepšom čase a s čo najvyšším počtom spomínaných bodov. Na výber sú tu Američania Renwick a Finn, Rus Dragov, Kanaďan Seager, Japonec Kuro, Austrálčan Killen, Afričan Adjo a najväčšie hovado zo všetkých spomínaných – mentálne vyšinutý Brit Nemo, ktorého odomknete až po dohraní hry. Každý charakter má svoje prednosti a slabiny, ktoré hra rozdeľuje do ukazateľov výdrže, sily a rýchlosti. V praxi sú ale rozdiely takmer nebadateľné a je v podstate jedno za koho hráte. Možno ušetríte sekundu keď niekto vie rýchlejšie rozraziť dvere, ale vždy je to primárne o vašej šikovnosti, taktike a presnosti streľby.
Taktika je jasná predsa, nie? Bežím a strieľam. No nie tak úplne. Je vhodné si úroveň (v hre ich je 49 v rámci 8 lokácii) dobre zapamätať a neblúdiť v nich, pre zrýchlenie priechodu a maximalizovanie bodov. Taktiež nie je úplne ideálne si vystrieľať všetkých nepriateľov naraz, ale dávkovať zabitia priebežne, aby ste udržovali kombo ukazateľ nažive. Kombo rastie pri vraždení a pri strieľaní do terčov s ikonami lebiek, ktoré sú poschovávané po úrovniach. Čím vyššie máte kombo, tým viac bodov dostávate, no zároveň tým rýchlejšie kombo klesá pri neaktivite. Rýchly prechod levelom trochu sťažuje ovládanie a kamera.
Osobne som s gamepadom dosť ľavý pri strieľačkách a častokrát ma nedokáže zachrániť ani pomoc pri zameriavaní a PC verzia má natvrdo nastavenú akúsi akceleráciu alebo smoothing pohybu myši a tak ani tu neviem úplne presne zamieriť tam, kam zrovna potrebujem. S trochou tréningu a hrania sa s nastavením citlivosti myši som si ale zvykol a hranie ma veľmi bavilo. Občas ma ale naštvala už spomenutá kamera, ktorá je z pohľadu z perspektívy tretej osoby a tak som občas videl viac chrbát svojej postavy ako nepriateľov predomnou. “Našťastie” je umelá inteligencia počítačom ovládaných postáv totálne tupá a protivníci fungujú len ako pohyblivé terče. Čo by v akejkoľvek strieľačke bolo veľké negatívum, no tu je to tak nejak jedno. V tej rýchlosti si to ani nevšimnete.
Okrem šprintu zo štartu levelu do jeho cieľa, je v The Club aj súboj o prežitie v uzavretej aréne, kde sa môžete pohybovať len v dosť malom predurčenom priestore či závod, kde musíte level obehnúť dookola trikrát a cestou strieľať nie len nepriateľov pre zvýšenie skóre, ale aj terče s ikonou stopiek, pre doplnenie času. Je to v podstate prvá, a myslím že aj posledná, závodná third-person strieľačka. Skutočne je to zaujímavý koncept, ktorý nepotrebuje žiadny hlboký príbeh aby zaujal. Veľkou súčasťou bol multiplayer, ktorý je už dnes bohužiaľ mŕtvy, ale viem si predstaviť, že online turnaje v niečom takom ako je The Club by som rád pravidelne hrával. Mohlo by to byť poriadne návykové, napríklad ako lámanie časových rekordov v Trackmanii.
Singleplayerovou časťou hry sice prejdete ako nôž maslom po cca 4 hodinách, ale znovuhrateľnosť je tu vysoká, vďaka priestoru pre neustále zlepšovanie sa. Hľadať spôsoby, ako uštetriť sekundu tu, sekundu tam, ako optimálne vystrieľať jednotlivé miestnosti, ako udržať maximálne kombo až do cieľa alebo začnete skúšať vyššie obtiažnosti. Celú hru som dohral na Insane a odomkol som Real obtiažnosť, takže sa ku hraniu zrejme opäť vrátim. Je to hrateľnosť, ktorá mne osobne veľmi sadla a dá sa pri hre posedieť 5 minút alebo kľudne celý deň. Pozabudnutá hra, ktorá má podľa mňa čo ponúknuť. Býva občas v zľave na Steame za nejaké 3 eurá a i keď je v hre prítomný videoherný Hitler v podobe Games for Windows Live, hra stále funguje a môžete sa po prihlásení do Microsoft účtu dokonca aj vydať na lov achievementov a budú sa vám zarátavať do Xboxového gamerscore. Hru je však možné hrať aj offline, pomocou lokálneho konta, ktoré si v hre môžete vytvoriť cez Games for Windows Live overlay.
Ešte spomeniem veľmi podarený soundtrack, ktorého hlavný song zložil legendárny Jesper Kyd (robil napríklad na Assassin’s Creed) a o muziku pre jednotlivé úrovne sa postaral ďalší velikán, Richard Jacques.
The Club: Surová strieľačka, v ktorej je cieľom likvidácia protivníkov v čo najrýchlejšom čase, za čo hráč získava body a snaží sa poraziť ostatných účastníkov turnaja. Pozabudnutá hra, ktorá má podľa mňa čo ponúknuť. – Romando
