Režisér Stanley Kubrick je génius, ktorý sa na filmy pozeral úplne inými očami ako nie len diváci, ale aj ostatní režiséri. Stačí vypísať niektoré z jeho najväčších diel – 2001: Space Odyssey, Clockwork Orange, Dr. Strangelove, Full Metal Jacket a v neposlednom rade aj dnes recenzovaný The Shining. Ani jeden z týchto filmov sa ale nedá odporučiť úplne každému. Je to veľmi špecifický štýl filmov, ktoré rátajú s tým, že sa budete ochotní v duchu pýtať otázky a že sa vám bude chcieť premýšľať nie len nad tým, čo práve vidíte na obrazovke, ale aj nad tým, čo ste na obrazovke videli. Kľudne aj dlho do noci po zhliadnutí. Presne tak som to mal ja so Shiningom. Pred prvým pozeraním som nemal skoro žiadne informácie okrem toho, že má ísť o horor s Jackom Nicholsonom. Čo už samo o sebe znie super. Nikdy predtým som nečítal knižnú predlohu od Stephena Kinga. Ten sa po vydaní filmu viackrát nechal počuť, že Kubrickovú verziu vôbec nemá rád a je dosť očividné, že Kubrick tiež zrovna nebol s predlohou od Kinga “na spoločnej vlne”.
Prečo? V knihe Jack Torrance a jeho rodina prichádzajú do Overlook hotela s tragickou minulosťou, v ktorom Jack pôsobí ako dočasný správca pre zimnú prestávku, v červenom Volkswagene Beetle. Toto auto je v románe výrazne spomenuté a symbolizuje ich skromný, obyčajný život. Kubrick však vo filme zámerne nahradil červený Volkswagen žltým. To by nebolo až taký strašný odklon, ale keď postava Dicka Halloranna cestuje na snežnom pásovom vozidle, vidíme v snehu zničené červené auto pripomínajúce Beetle, ktoré je rozdrvené pod kamiónom. Zaujímavé, však? Keď aspoň trocha poznáte Kubricka, tak viete, že on do svojich filmov nič nedáva bez rozmyslu a všetko má svoje opodstatnenie. Späť ale k mojej prebdenej noci. Nevedel som úprimne, čo som to práve videl. Nebol to tak úplne horor, aj keď napätia a strachu tu je hojne. Nechápal som koniec. A v podstate tým pádom ani začiatok… Nechápal som, prečo Kubrick vyslovene nechcel, aby divákovi čokoľvek dávalo plný význam. Všetko je odeté do tajomstva a nič nie je doslovne vysvetľované. Potom som to ale náhle pochopil. Je to presne o tom, čo som spomenul na začiatku – o otázkach a myslení. Každý jeden človek si môže udalosti Shiningu vysvetliť po svojom a nájsť určité súvislosti, ktoré niekto iný možno nikto neuvidí. Vo filme je nespočet maličkostí, ktoré si je možné všimnúť a interpretovať podľa seba. Koniec koncov presne o tom vyšiel aj celý film Room 237, pomenovaný podľa jednej z ústredných izieb filmu. V ňom fanúšikovia Shining rozprávajú o svojom vnímaní tohto diela a je to neskutočne zaujímavé. Od genocídy Indiánov až po holokaust či fake pristátie na mesiaci.
Samotný film je známy svojou mrazivou atmosférou, vizuálnou estetikou, intenzívnymi hereckými výkonmi a Kubrickovou jedinečnou réžiou, ktorá kladie dôraz na psychologický teror. Jack Nicholson je dokonalým hercom pre úlohu Jacka Torrancea. Jeho schopnosť náhle meniť nálady, strúhať desivé grimasy, mraziť diváka len obyčajným pohľadom a recitovať svoj dialóg ako totálny psychopat filmu pridáva úplne nový rozmer. Kubrick sa nikdy neuspokojil s priemerom a každá scéna musela byť dotiahnutá do dokonalosti, ktorej definíciu stanovoval on sám. Neraz sa po skončení natáčania posťažovala predstavenkyňa Wendy – Shelley Duvall, že ju Kubrick desil a doslova privádzal k plaču. Jednu zo scén prinútil Shelley zopakovať údajne až 127-krát. Kubrick vraj používal techniky, ktoré zvyšovali stres hercov, aby dosiahol autentické výkony. U Duvall to znamenalo, že ju udržiaval v stave úzkosti a napätia, čo viedlo k tomu, že sa cítila pod obrovským tlakom. Niektoré zdroje uvádzajú, že Kubrick obmedzoval komunikáciu štábu s ňou, aby posilnil jej pocit izolácie, čo zodpovedalo nálade filmu. Zatiaľ čo Jack Nicholson dostával väčšiu slobodu a podporu, ona sa cítila pod neustálou kritikou. Natáčanie bolo také náročné, že herečka údajne trpela zdravotnými problémami, vrátane straty vlasov spôsobenou stresom. Napriek tomu ale Duvall neskôr priznala, že Kubrickov prístup viedol k jej ikonickému výkonu a nemá mu to za zlé. A tomu sa hovorí profesionál. Aj Shelley a určite aj Kubrick. Takýto film už dnes nevznikne. Najmä pretože moderným hercom neverím ani ich pohlavie, nie to ešte ich herecké výkony. Synátor Jacka Nicholsona sa snažil, ale nie je to ono.
Shining oproti svojej knižnej predlohe nevenuje až takú pozornosť nadprirodzeným javom a ide na vec skôr abstraktne. Aj keď teda samozrejme to hlavné, teda Dannyho “shining”, t.j. schopnosť komunikácie bez slov s podobnými jedincami a prežívanie vidín, tu je veľmi podstatnou súčasťou. Podobne to platí aj o alkoholizme, s ktorým sa Jack potýka. V knihe je to jednou z hlavných tém, zatiaľ čo film ho berie skôr ako psychopata, ktorý každým dňom upadá hlbšie do šilaenosti a menej ako chlapíka, ktorý sa trápi s izoláciou a utápaním v alkohole. Dáva si tak viac priestoru pre experimentovanie a pre vytvorenie svojho vlastného “príbehu v príbehu”. Takmer každá jedna momentka z filmu je hodná zarámovania. Úvodný prelet helikoptérou nad horami, zapamätateľné koridory hotela, jeho vibrantné oranžovo-hnedé vzorované koberce, obrovský labyrint kríkov (ten je obzvlášť dôležitou súčasťou filmu), Jackova pracovňa s písacím strojom, ktorý postupom filmu evidentne mení svoju farbu (čo je tiež predmetom rôznych špekulácii), Wendy a jej zúfalé mávanie baseballovou pálkou či nožom, Dannyho nápis REDRUM na dverách a samozrejme legendárny “Here’s Johnny!” moment so sekerou v ruke. The Shining od Kubricka je hlboký film, ktorý sa môže javiť ako nejaká zlátanina alebo pokus o “vytvorenie umenia za každú cenu”. Nie je tomu tak. Je to znova jeden z tých filmov, akým je napríklad aj nedávno recenzovaný Once Upon a Time In Hollywood. Film pre milovníkov filmov. Pre tých, ktorí sa vyžívajú v pozornom sledovaní jednotlivých záberov, pre tých čo si film pozrú viackrát, aby si vždy skúsili všímať iné prvky a pre tých, ktorí sa nestránia interpretácii.
Čo ale musím priznať, je že sa mi osobne viac páčila kratšia “medzinárodná” verzia filmu, ktorá trvá 119 minút oproti 144 minútam americkej verzie. Nie pretože by som nemal dostatočnú výdrž a nebavilo ma sedieť viac ako 2 hodiny pri kvalitnom filme, ale pretože spomínaná kratšia verzia ponecháva niektoré aspekty menej odkryté a odhaľuje ich až v pokročilejšej fáze filmu. Ako príklad uvediem niečo, čo sa v dlhšej verzii objaví už na samotnom začiatku filmu, aby to nebol až taký spoiler. Ak ste ale film ešte nevideli, tak odporúčam prestať čítať a ísť do neho s čo najčistejším štítom. V 144-minútovej verzii sa dozvieme, že Jack v minulosti fyzicky ublížil svojmu synovi Dannymu prostredníctvom rozhovoru Wendy s doktorkou. V 119-minútovej sa to dozvedáme až od Jacka v scéne, kde si sadá za pult baru v Overlook hoteli a rozpráva o tom barmanovi. To je podľa mňa viac mrazivé odhalenie a funguje to na mňa lepšie. Takže osobne odporúčam najprv pozrieť kratšiu verziu a až následne dať rewatch tej predĺženej.
The Shining (1980): Vynikajúci film plný strachu, napätia, konšpirácii, interpretácii, výborných záberov, hudby, dychberúcich hereckých výkonov a scenérii. Viac ma ale oslovila skrátená verzia. – Romando
Nestačilo vám o The Shining? Mám pre vás prémiový DLC článok!
