RECENZIA • Ghostbusters: Afterlife

Po Ghostbusters (2016), o ktorom sa radšej nebavme, som sa naozaj obával, čo vypadne z Ghostbusters: Afterlife. Nakoniec to nie je až tak zlé. Ono to nie je vôbec zlé, ale nie je to ani nič skvelého. Charaktery a dialógy sú relatívne dobre napísané (dostanem sa k tomu), aj sa pousmejete nad niektorými momentami a niektorí si možno aj nostalgicky poplačú. A tam je asi ten najväčší problém. Aspoň teda pre mňa. Nostalgia. Afterlife sa na ňu až príliš spolieha. „Pamätáte si tieto obleky? Toto auto? A čo týchto ľudí? SPOMÍNATE SI NA TENTO POSRANÝ KEKS?!“ Toto všadeprítomné požmurkávanie na minulosť ma po chvíli nie že prestalo baviť, ale vyslovene mi to začalo vadiť.

Občas som mal pocit, že pozerám nejaký remake. Originálnych nápadov je tu minimum. Snáď len to, že sú v hlavných úlohách deti, ktoré pokračujú v stopách svojho starého otca Egona Spenglera, ktorého hral, už zosnulý, Harold Ramis. Niektoré ich detsky nadšené momenty mi prišli úsmevné. Vrátim sa však k tým relatívne dobre napísaným charakterom. To koho nápad bol spraviť z 12 ročného dievčaťa Alberta Einsteina so slovníkom rozvinutejším ako William Shakespeare? Neviem kto ten človek je, ale viem kde býva. Na predmestí Absurdity. Bolo by lepšie z nej spraviť dieťa, ktoré sa ZAUJÍMA o technológie a vynálezy. Nie dieťa, ktoré VIE všetko o všetkom.

Možno to zdedila od svojho dedka, pretože po mame to rozhodne nemá. Tá je napísaná ako prostá žena, ktorej nič nevychádza, no aj tak sa snaží byť čo najlepšia matka. To jej častokrát nevychádza, pretože ich exekútor vyhnal z domu, musia bývať na starej Spenglerovej „farme“ a jej deti sa v priebehu niekoľkých dní dostanú do väzenia. Do toho si prirátajte večne „marvelovského“ Paula Rudda v úlohe pána Groobersona a máte ensemble, ktorý je svojim spôsobom hrozný, no na druhú stranu veľmi sympatický. Tak úplne sympatické však neboli niektoré špeciálne efekty. Hlavne teda Zuul občas vyzeral výborne a inokedy smiešne. Na každý dobrý efekt je tu jeden podpriemerný.

Neustále nastavovaná nostalgická kašička doslova prekypí v momente, kedy sa na plac dostanú všetci pôvodní krotitelia duchov. (POZOR, príde SPOILER) Áno, vrátane Egona. Ten sa na konci filmu, vďaka moderným technológiám, objaví ako duch. Niečo mi na tom nesedelo. Film mu bol síce venovaný, no stále mi to prišlo ako kapitalizovanie na mŕtvej osobe. Každý to ale samozrejme vidí inak. (KONIEC SPOILERU) Počas filmu som sa väčšinou smial len ironicky, ale scéna v supermarkete s malinkými marshmellow postavičkami ma kompletne rozsekala. Na moje potešenie, marshmellow gang sa vrátil aj v grand finále filmu, kde pôsobili ako fajn komický oddych od budovaného napätia. Toto napätie ma však úplne minulo, pretože je to celé predvídateľné ako farárova nedeľná kázeň. Príde mi, že si filmári nevážia náš čas, pretože 2 hodiny nostalgického žmurkania je brutus. Kopec scén by sa dalo poslať kade ľahšie. Napokon to ale stačí na nadpriemer. Dajte si znak pokoja a… Who you gonna call? Hlavne nie Dana Aykroyda, pretože sa vám bude snažiť predať vodku v krištálovej lebke.

Hodnotenie
Páčil sa vám článok? Zvážte podporu cez Patreon!
Become a patron at Patreon!