Posledný album Slipknotu, We Are Not Your Kind z roku 2019, je s odstupom času a viacerých vypočutiach skutočne dobrý. Možno ešte o pol bodíka lepší, než som ho pred tromi rokmi ohodnotil. Stále mi tam však chýba All Out Life – ten song mal jednoznačne byť na albume. Prekonal The End, So Far svojho predchodcu? Za mňa sú na tom podobne, ale We Are Not Your Kind má viac hitov, ktoré obstoja v teste času. Z posledného albumu sa pravidelne vraciam celkovo k piatim skladbám a ostatné mi nijak nevadia. Z tohto nového materiálu som si zatiaľ vytypoval len tri – The Dying Song (Time To Sing), The Chapeltown Rag a H377.
Na albume znova nájdete presne to, čo by ste od Slipknotu očakávali. Pochválim úvodný song Adderall. Ten je skutočne zaujímavou voľbou pre štart Slipknot albumu, no funguje to príjemne. Pocit z počúvania by som prirovnal ku Gorillaz v kombinácii s Queens of the Stone Age. Skutočne podarené. Bohužiaľ mi ku koncu albumu akosi odchádza koncentrácia a napríklad taký De Sade sa dosť ťahal. To sa mi pri We Are Not Your Kind nestáva a to je ešte o niečo dlhší album (57 minút vs 1 hodina 3 minúty). Celkovo by som teda The End, So Far označil za podarenú novinku od kapely, ktorú mám rád, no rozhodne to nie je album, ktorý by som odporučil niekomu, kto zatiaľ o Slipknot nezakopol. Vybral by som z neho pár skladieb, ale neodporučil by som ho takej osobe celý. Jeho predchodca má k takémuto odporučeniu bližšie. Pre fanúšikov ale povinnosť.
