Presne v tento deň pred 34. rokmi (teda 3.3.1986) vyšiel album Master of Puppets od thrash metalovej skupiny Metallica. Táto retro recenzia sa pozrie na to, čo z neho robí legendu.
Najjednoduchšia odpoveď by bola – všetko. Metallica bola na svojom vrchole kreativity a drsnosti. Basista Cliff Burton bol ešte nažive a dopomáhal Metallice dosiahnuť nové, zaujímavé, nikdy nepočuté zvuky. Dokázal to už na prvom albume (Kill Em All) so sólom „Anesthesia (Pulling Teeth)“ a aj na Ride the Lightning s introm do songu „For Whom The Bell Tolls„.
V Master of Puppets je „jeho“ songom „Orion„. Tento 8 a pol minútový inštrumentálny kolos je mnohými označovaný za kreatívny vrchol celého thrash metalového žánru. Poďme ale po rade.
Album otvárajú tóny akustických gitár. Zatiaľ čo sa každý fanúšik thrash metalu bál, čo ho to čaká za „baladu“, sa skladba po chvíli rozhýbe a akonáhle začne Lars na bubnoch „muteovať“ činely, všetkým je jasné, že nás nečaká žiadny slaďák. To v žiadnom prípade. Song je totiž o domácom násilí. Aj keď by sa dal názov preložiť aj ako „batéria“, pravý význam je skôr skrytý v druhom význame slova „Battery“ – teda niečo tĺcť. Celá skladba je dokonalá.
Po nej následuje zrejme najslávnejší thrash metalový song histórie žánru. Titulnú skladbu „Master of Puppets“ teda netreba predstavovať a nejak zásadne popisovať. Je to skrátka jazda.
Jazda sa však spomalí pri treťom songu „The Thing That Should Not Be“ (po našom Vec, ktorá by nemala byť). Toto spomalenie však opäť neznamená nástup balady. Skladba je neskutočne tvrdá, riffy sú nechutne mäsité a zmena v spievaní Jamesa Hetfielda to všetko perfektne podtrhuje. Jeden z najdrsnejších songov.
„Welcome Home (Sanitarium)„, hovoriaci o myslových pochodoch psychiatrického pacienta, by sa už zrejme dal nazvať baladou, až do momentu zlomu, ktorý nastáva niekde v druhej polovici skladby. Tempo sa náhle zdesaťnásobí. Toto tempo sa následne presúva aj do nasledujúceho „Disposable Heroes„. „Leper Messiah“ to znova jemne zpomalí, ale opäť na štýl už spomínaného „The Thing“ – heavy as fuck.
Ostáva nám už teda len spomenutý „Orion“ (ktorý je jednoducho dokonalý) a finálna bodka v podobe „Damage Inc.„. Táto koncovka by sa dala zhrnúť asi takto: myslel som si, že už ma Metallica svojou agresivitou nemôže prekvapiť a ono príde toto… Z fadeoutu Orionu, sa pomaly zdvíhajú tóny akýchsi smutných preladených gitár a po minúte – BUM. Nastupovať na poslednú jazdu po šmirgel papieri rovno do bazénika s jódom!
Master of Puppets je dokonalý album, ktorý sa kapele podarí jeden krát v kariére. Toto je magnum opus Metallicy. Takto znie dokonalý thrash. V budúcnosti si určite zaspomíname aj na ich ďalšie albumy.
Ešte dodám, že Metallica v roku 2016 vydala aj Deluxe Box Set tohto albumu, kde nájdete aj záznamy z rôznych koncertov a iné bonusové materiály.
