Živo si pamätám ako sa celá hráčska verejnosť zhrozila a nechápavo zazerala smerom na Blizzard, keď po nich firma chcela pri hraní vtedy čerstvého Diabla III nepretržité pripojenie k internetu. A to nie len tak hociaké. Bavíme sa o roku 2012 a vysokorýchlostné internetové pripojenie za normálnu cenu nebolo až takou samozrejmosťou ako dnes. Ja viem, že ja som k rýchlemu, stabilnému internetu prístup ešte poriadne nemal. To by samo o sebe nebol až taký problém, keby Blizzardu pri vydaní fungovali servery tak ako mali. Neustále chybové kódy, náhle odpojenia z hry, nemožnosť prihlásiť sa do Battle.netu… Bolo toho nespočet. Presuňme sa do roku 2023 – vychádza Diablo IV a znova po nás chce neustále pripojenie k serverom. Odozva hráčov? Eh, nič neobvyklé v dnešnej dobe, už to tolerujeme. Mali by sme to však tolerovať pri hrách akou je Diablo IV?
Hneď z kraja musím všetkých informovať, že Diablo IV skutočne nie je žiadnym MMO. To, že sa na mape občas stretnete s ostatnými hráčmi a búchate do nepriateľov chvíľu spoločne, z hry ešte nerobí MMO. Chýbajú tu úplne základné piliere masívne multiplayerového žánru. Guildy/klany sú úplne bezvýznamné a sú v hre len-tak aby sa nepovedalo. Zabudnite na banku, obchodovanie medzi hráčmi či akékoľvek pokročilé komunitné funkcie. Vyžadovanie pripojenia k internetu v Diablo IV slúži na jednu jedinú vec – ochranu proti pirátstvu. Blizzard bude samozrejme namietať a snažiť sa vás obalamutiť rečami o tom, ako budujú „živý online zážitok“, ale nie je to úplne tak. Pocitovo ide stále o primárne singleplayerový titul, v ktorom vás občas vyrušia cudzie pobehujúce postavy. Neexistuje dôvod, prečo by v hre nemohla byť možnosť vytvorenia offline charakteru. Cloud savy a crossprogression medzi platformami je možno pekná vec ale opäť nevidím dôvod, prečo by tieto funkcie mali využívať všetci nútene.
Okrem toho je ale Diablo IV stále tým Diablom, ktoré fanúšikovia tak zbožňujú. Množstvo lootu, kostlivcov, nemŕtvych, prerastených medveďov, bossov, skillov voliteľných prostredníctvom postupného levelovania a v neposlednom rade veľká mapa, ktorá ponúka fajn variabilitu prostredia. Neočakávajte ale žiadne fantasy lúky posypané čerstvými púpavami a rozkvitnutými stromami všemožných druhov a lokácie vibrantných farieb. Všetko tu je ponuré, temné a pekelné. Svet je ponorený do čiernych, hnedých, červených a trocha tmavo-zelených farieb. Jednotlivé lokácie však aj napriek tomu vyzerajú dostatočne odlišne aby sa človek nestratil a stále mal pocit, že chce prebádavať svet aj naďalej a nevzdať to kvôli pocitu, že už aj tak nič nové neuvidí. Aspoň teda mňa mapa Diabla IV zatiaľ neomrzela.
Jedna vec čo je náramne podobná MMO hrám je forma mnohých questov. A to nemyslím ako pochvalu. Inovatívne úlohy ako „zabi ghúlov a prines mi z nich 10 lebiek“ sú tu dosť pravidelné a aj napriek tomu, že ničiť nepriateľov je dobrá zábava (ak ste si zvolili dobré skilly), to vie byť občas poriadna otrava. Hlavná príbehová línia je pritom veľmi dobrá. Záporáčka Lilith ma zaujímala a bol som zvedavý kam to celé posmeruje. I keď to samozrejme je celé značne predvídateľné, plnenie hlavných questov ma bavilo. Tie vedľajšie skutočne nie sú nič extra. Občas tam nejaká snaha je ale rozhodne neočakávajte sidequesty na úrovni napríklad takého Zaklínača 3. Čo však očakávať môžete, sú dnes už legendárne Blizzard cutscény, ktoré sú aj tu na vysokej úrovni. Najvýstižnejšie prídavné meno ktoré mi k nim pasuje je „epické“. Rovnaké slovíčko sa hodí aj ku soundtracku, ktorý pokračuje v nastolenom trende série – je to temné, orchestrálne a atmosferické. V momente keď som započul starú známu skladbu z Tristramu, som k výčtu prídavných mien okamžite pridal aj „nostalgické“.
Mrzí ma však takmer nulová inovácia. Dokonca mám občas pocit, že Blizzard ide dozadu. Úplne mi chýba akákoľvek pokročilá interakcia s prostredím. Diablo III si na takýchto interakciách zakladalo a možnosť využiť prostredie vo svoj prospech propagovalo vo svojom marketingu od prvého momentu. Vo výsledku to nebola až taká revolúcia, ale svoje miesto si to v hre našlo a na niektorých miestach sa napríklad také padajúce lustre alebo rozbité kamenné steny hráčovi hodili. V Diablo IV niečo takého chýba a človek má niekedy pocit, že je to možno až príliš takzvane „by the numbers“ – skrátka toto je Diablo, takto sa hrá od prvého dielu a nič nového vám nedáme. Element novoty tu je v podobe eventov, ktoré sa pravidelne vo svete dejú a na ktorých môžete spolupracovať s ostatnými hráčmi, no po dvoch takýchto eventoch si uvedomíte, že vás to zrejme rýchlo omrzí a odmena za to veľakrát ani nestojí. Po piatich/šiestich eventoch som ich začal obchádzať a totálne ignorovať. Tu ale prichádza do hry spomínaná nutnosť internetového pripojenia – Blizzard môže hru postupne obohacovať o nové, inovatívnejšie world eventy. Či sa tak aj stane je už otázka na vývojárov.
Do hry sa už pomaličky chystá prvá sezóna battlepassu a ten čo to o budúcnosti Diabla IV napovie. Takto je to jednoducho Diablo. Presne to čo som očakával, som aj dostal. Zbieranie neustále lepšieho a lepšieho vybavenia pre svoju postavu, jej levelovanie a prechádzanie dungeonmi je stále zábava. Hra sa na PS5 hrá výborne a snáď jediná technická vec, ktorú musím vytknúť, sú niektoré nedokonalé animácie nepriateľov (najmä kostlivcov pri útokoch), ktoré vyzerajú ako keby bežali v nižšom framerate. Servery zatiaľ držia a od prvej bety som nemal problém sa do hry dostať. To však neznamená, že súhlasím s online-only reštrikciami. Svoj postoj som dal jasne najavo na začiatku recenzie. Štvrté Diablo môžem odporučiť ale len fanúšikom série. Nie každý bude chcieť vybíjať nekonečný zástup nepriateľov aby sa neskôr dostal k bossovi a tomu dal cez tlamu. Pre milovníkov série je Diablo IV po pochybnom mobilnom Diablo Immortal veľmi dobrá voľba. S hodnotením ale vyššie ako 7,5 nepôjdem.
