Hour of Victory

RECENZIA • Hour of Victory

Vraciame sa do roku 2008, kedy sa na monitory počítačov dostal port rok starej Xbox 360 hry, Hour of Victory. Hra si na Xboxe 360 odnášala len negatívne hodnotenia a úspech nemala ani čo sa týka predajov. Je teda záhadou, prečo sa aj napriek očividnému neúspechu, pozrela i na PC. Priznám sa, že som ju v dobe vydania nehral, ale počul som o nej z dobových magazínov. Zo záberov som vtedy usúdil, že ide o prachobyčajný priemerný Call of Duty klon. A ono nie… O klon síce ide, ale skôr ako ku Call of Duty, sa dá Hour of Victory prirovnať ku Commandos: Strike Force z roku 2006. Traja hrdinovia s vlastnými schopnosťami, medzi ktorými môžete prepínať, sa snažia prestrieľať a prípadne aj pre-stealthovať skrz úrovne preplnené nacistami.

V Hour of Victory je však oprotim spomínanému Commandos jeden zásadný háčik. Meniť postavu môžete len pred začiatkom úrovne a následne ju musíte celú absolvovať bez možnosti dodatočnej taktickej zmeny. Tento fakt hre berie tú jedinú akú-takú zaujímavosť, ktorú v sebe ukrýva. Takto prechádzate levelom a zisťujete, že sa nemôžete dostať cez dvere, pretože nie ste Taggert, ktorý dokáže vypáčiť zámky. Prípadne nemôžete preliezť stenu, čo dokáže len Bull alebo posunúť ťažký predmet, na čo je expert Ross. Hra po vás naopak vyžaduje, aby ste hru prešli TRIKRÁT a vyskúšali tak všetky cesty, ktoré úrovne ponúkajú. Otvorene vám ale poviem, že to nemá cenu. Všetky levely sú nezaujímavé lineárne klony už existujúcich levelov z hier ako Call of Duty či Return to Castle Wolfenstein. Práve druhá spomenutá hra sa vám vyrojí v pamäti počas cesty lanovkou alebo pred vstupom do zasneženého nacistického zámku. Kvality Wolfensteina však Hour of Victory nedosahuje ani z časti.

Gameplay sa skladá zo slepého pobehovania a strieľania do všetkého čo sa hýbe. Častokrát aj do spojencov, ktorých to nijak zvlášť netrápi. Oživenie v podobe kradmej tichej hrateľnosti s Taggertom tiež nečakajte. Stealth tu totiž vôbec nefunguje. Nepriatelia sú do jedného na kompletku slepí a nevidia vás ani keď im zatancujete čardáš priamo pred ksichtom. Umelá inteligencia je skutočne umelá a tak nemôžete očakávať ani to, že vám občas pomôžu parťáci. Občas na vás hra hodí vysoko originálny twist v podobe turrent sekcie, kedy chvíľu stojíte na mieste a kosíte náckov hlava-nehlava alebo sa snažíte zostreliť nepriateľské lietadlá. Zajazdíte si aj na tankoch. Ich ovládanie je však mizerné a pocit zo streľby z nich tiež nie je nič oslnivého. Pocit zo streľby je všeobecne v Hour of Victory nemastný neslaný. Vôbec nemáte pocit, že by ste strieľali ostrými nábojmi. Len skrátka namierite, podržíte spúšť a za chvíľu sledujte, ako sa nepriateľ pred vašimi očami neľudsky skrúti do paragrafu a občas aj efektne odstrelí od zeme do strany, prípadne dozadu. Ragdoll fyzika je tu vhodná skutočne len k smiechu a to isté platí aj o výkonoch dabérov jednotlivých postáv. Ako máte sami možnosť počuť vo videu, občas to stojí za to.

Graficky je na tom hra aj na svoju dobu zle. Treba si uvedomiť, že sa bavíme o post-Crysis ére. Toto oproti tomu vyzerá komicky. Je jasné, že porovnávam neporovnateľné, ale v dobe vydania sa dal Crysis zohnať za rovnakú cenu, za akú sa predávalo Hour of Victory. Hráči mali skrátka na výber lepšie vyzerajúce aj značne zábavnejšie alternatívy. Nehovorím, že tu nie sú aj celkom pekné momenty (ako napríklad snehom ozdobené okolie hradu), ale je ich vážne minimum.

Dohrané máte za 5 až 6 hodín a vo finále si budete priať, aby ste to niekde v strede vypli. Zasmiali ste sa, vyčistili ste si paletu od dobrých hier a budete si ich možno ešte viac vážiť než predtým ako ste zapli Hour of Victory. Až z hry totiž vyprší ten pocit, že je to tak zlé až je to dobré, tak zostane len podpriemerná, nezáživná strielačka, ktorá navyše trpí množstvom bugov. Ak by ste sa ale predsa len chceli do hry pustiť, aspoň vás to nič nebude stáť. Vydavateľstvo Midway totiž už nefunguje a z hry sa stal abandonware. Stiahnuť si ju môžete teda legálne aj zadarmo.

O autorovi

Páčil sa vám článok? Zvážte podporu cez Patreon!