PREČO TO MÁ PRE KRISTOVE RANY 2 HODINY?! Musel som to zo seba dostať hneď zo začiatku, ospravedlňujem sa. Diabol nosí Pradu z 2006 je film, ktorý mám veľmi rád. Nie pretože by som bol gay a mal rád módu, ale bol to veľmi pozerateľný pokus o priblíženie každodenného života zamestnancov módneho magazínu. Primárne ma film zaujímal z pohľadu žurnalistiky, no svojimi postavami, scénarom a výborným soundtrackom ma dokázal zaujať natoľko, aby som si ho pozrel od vydania skutočne mnohokrát a občasne sa k nemu vracal až dodnes. V dvojke nič takého nie je. Je to len pokus o chytenie ľudí do nostalgickej pasce, dve hodiny ich nudiť a potom vypľuť na konci ďalším feel good koncom, ako tomu bolo aj pri prvom filme.
Kvitujem snahu o zachytenie prerodu klasickej papierovej žurnalistiky smerom k online priestoru a informačnému fast foodu. Zo začiatku to vyzeralo, že sa do tohto aspektu pustia až príliš po hlave a bude o tom celý film, ale napokon tomu nebolo úplne tak. Čo je dobre, pretože skutočne som nepotreboval vo svojom živote vidieť Anne Hathaway ako scrolluje memami Maryl Streep pričom si hovorí sama pre seba “yoooooo”. Problém ale je, že zápletka je nudná a ničím zaujímavá. Znova sú tu intrigy a snaha o udržanie si alebo získanie pracovnej pozície za každú cenu. Nefunguje to tak dobre ako v jednotke. V strede filmu som pozeral na hodinky, koľko ešte musím pretrpieť.
Bohužiaľ tu nie je ani žiadna komická hodnota. Nič extra úsmevného tu nenájdete. Charaktery sú napísané buď príliš na istotu, alebo ich naopak v niektorých momentoch ani nespoznáte. Miranda Priestly (Maryl Streep) je tu častokrát bezzubá, poslušná figúrka. To vážne nie je v jej povahe. Andy Sachs (Anne Hathaway) je však stále ten istý people pleaser, Nigel (Stanley Tucci) je furt úprimný gay bestie, Emily Charlton (Emily Blunt) je nepríjemná čúza s britským prízvukom, ktorá by zapredala svoje prvorodené dieťa za najnovšiu dizajnérsku kabelku… Pardon, beriem späť to, že tu nie je nič úsmevné. Emily je single mamička dvoch deciek a snaží sa loviť megalomanských boháčov. Po štyridsiatke. To ma pobavilo.
Trochu mám pocit, že sa film snaží povedať ženám, že si majú ísť za svojou kariérou, lebo “to všetko ostatné” ich počká kľudne aj do 50tky. Andy tu napríklad randí s nejakým blbečkom, ktorý sa tvári, že ho zaujíma každá blbosť o ktorej mu ona hovorí. Randí… V 43. roku svojho života. Neviem či existuje niečo smutnejšie. Jemne sa na to chytá len voľba niektorých scén v tomto filme. Minimálne čo sa týka kinematografie. V jednom momente je pre jednu zo scén použitá akčná kamera, ktorá je schválne nestabilná a snaží sa navodiť hektický pocit. To mi vážne do filmu tohto typu nesedí. Sú tu ale aj svetlé momenty – vypichnem veľmi elegantné postupné prechody kamery v scéne na módnej prehliadke v hudobnom sprievode Vogue od Madonny (áno, znova pokus o nostalgiu z prvého dielu).
Ako celok strašne nudný a nezáživný pokus o zopakovanie kúzla prvého filmu, ale ženským to asi stačiť bude.
P.S.: Všetky sú napichané! Aj Hathaway, aj Blunt, aj Streep. Ale áno, áno, chápem… “That’s what this multi-billion-dollar industry is all about, isn’t it? Inner beauty”
