Je Valentín a ja som sa rozhodol pri jeho príležitosti napísať ódu na jedno z najlepších a najdôležitejších diel – Kladivo na čarodejnice. Tento manuál ako upaľovať ženy… Pardon, trochu som to poplietol. Mám na mysli samozrejme rovnakomenný film od Otakara Vávru a jeho knižnú predlohu od Václava Kaplického. Záber upaľovania čarodejníc z filmu používal náš web dlhé obdobie pred posledným redizajnom a je natoľko ikonický, že som sa ho rozhodol vrátiť späť aj do tohto nového vzhľadu.
Vávra dokázal predlohu o nekonečnom Šumperskom inkvizičnom procese (1678-1695) dokonalo sfilmovať svojim výborným výberom hercov (Vladimír Šmeral ako inkvizitor Boblig z Edelstadtu, Josef Kemr ako jeho poskok či Soňa Valentová ako Zuzana), nauponáhľanými scénami, ktoré diváka dokázali vtiahnuť a nechať ho nad niektorými dialógmi premýšľať a najmä dokonalým hudobným podkladom. Jiří Srnka je génius a svojim mrazivým inštrumentálnym prístupom v sprievode textu od Ester Krumbachovej dokázal zložiť neprekonateľne strašidelnú melódiu.
Film sa, aj napriek svojmu roku vydania (1969), nebojí krvavých scén, grafického znázornenia tortúry ani nahoty. Celé to odštartuje scéna kúpajúcich sa žien a divák ani len netuší, čo každú jednu z nich čaká za osud. Procesy pritom začali vcelku “nevinne”, keď bola stará žobráčka videná v kostole vypľúvať telo Božie do obrúska. Bola za to pochopiteľne obvinená z čarodejníctva a za hlavného inkvizítora bol povolaný cynický Boblig z Edelstadtu. Mnohí tvrdia, že jeho bezhlavé obviňovanie ďalších a ďaľších mocných ľudí z čarodejníctva malo mať za cieľ jeho obohatenie sa o ich majetky (inkvizítor si totiž následne mohol kúpiť po mŕtvych ich statky za zlomok ich reálnej hodnoty). Iní však hovoria o Bobligovi ako o fanatickom kresťanovi, ktorý v očistu tiel pomocou plameňov spravodlivosti Krista skutočne hlboko veril. Nech to je akokoľvek, vo filme je nenahraditeľný.
Jedny z najlepších scén celého filmu sú tie s Václavom Lohniským, ktorý tu hrá akúsi rolu uvádzača / občasného komentátora, ktorý to však vždy komentuje z pohľadu sfanatizovaného kresťana. Jeho monológy sú dokonalé. Viackrát sa vyjadruje o ženách ako o zdrojom najväčšieho zla a pokušenia. Rozpráva o nich ako o štetkách, ktoré kvôli svojej sexuálnej nenásytnosti obcujú aj so samotným diablom.
Žiadny happy end tu nečakajte – len strach a zmar. Celkovo ide o jeden z najlepších česko-slovenských filmov a pre mňa zrejme najlepší zo žánru historických drám. Histórie sa tvorcovia držali čo najviac, no osobne som si všimol jednu chybičku. Huslisti vo filme v jednu chvíľu hrajú Vivaldiho „A Minor RV 356 Op. 3 No 6.“ (meno som takto dokonalo samozrejme nevedel, tam pomohol Google, len som vedel, že to je Vivaldi) a ten bol vydaný až v roku 1711 – čiže mimo obdobia, ktoré film sleduje. Inak sa drží svojich reálii veľmi presvedčivo.
Film ma uchvátil už dávno, no až po opakovaných zhliadnutiach som sa dokopal k tomu, aby som si z antikvariátu kúpil nie len jeho predlohu od Kaplického, ale aj samotný manuál pre inkvizítorov “Malleus maleficarum”. Na tomto mieste by som sa ešte rád posťažoval. Nech som hľadal ako som hľadal, nepodarilo sa mi nájsť žiadny slovenský preklad Kaplického diela… My sme tak jebnutý národ, že to trieska s verajami. Jedno dosť podstatné dielo, v ktorej filmovej adaptácii hrá jednu z hlavných postáv Slovenka, a my to nepreložíme… Môžeme sa hanbiť.
Ak vám ale čeština nevadí, odporúčam nie len knihu (a samozrejme film), ale aj album Kladivo na čarodejnice od českej black metalovej kapely Törr. To ste nečakali na záver, však?
Keď už je ten Valentín, nezabudnite svoje dievča upáliť… Teda, jej jednu napáliť… No skrátka čokoľvek, čo sa na Valentína robí, nechám to na vás…
